Kronika mesta Prešov rok 2019

Kronika mesta Prešov 2019 163 29. januára sa všestranný umelec, kazateľ Cirkvi bratskej, publicista a spisovateľ Daniel Pastirčák dožil 60 rokov. Rodený Prešovčan vyštudoval na Strednej umeleckej škole v Košiciach, odbor keramika. Keď v máji 1977 spolu s priateľmi zorganizoval výstavu alternatívneho umenia, zo školy ho vylúčili. Nasledovalo krátke životné obdobie, v ktorom vystriedal viacero zamestnaní, medzi nimi aj kuriózne profesie ako pitevný zriadenec či žeriavnik. Štúdium dokončil v roku 1979 a pridal k nemu aj ďalšie dva roky štúdia odboru reštaurovanie na dvojročnej nadstavbe Strednej umeleckej školy v Bratislave. V rokoch 1979-1980 pracoval v bratislavskej Mestskej galérii. Teológiu vyštudoval v rokoch 1983-1987 na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po jej absolvovaní v roku 1987 sa stal kazateľom Cirkvi bratskej v Michalovciach. Od roku 1992 pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave. Svoje verše, prózy a eseje publikoval počas 80. a 90. rokoch 20. storočia vo viacerých periodikách - v Slovenských pohľadoch a Tvorbe T, neskôr v literárnom časopise Romboid a v časopise Mosty. Ako jeden zo šiestich autorov prispel do Antológie kresťansky orientovaných rozprávok s názvom Rozprávky zo šípového kra (1991). Knižne debutoval v roku 1993 meditatívnymi rozprávkami Damianova rieka. Rozprávky o láske a večnosti. Svoju prvú publikáciu doplnil vlastnými ilustráciami. V roku 2000 mu vyšla rozprávková sága Čintet, alebo more na konci sveta, s ktorou získal cenu VÚB banky. V tvorbe pre deti Daniel Pastirčák pridal Rozprávky z lepšieho sveta (2008), nasledovali knihy Slovo pred slovom. Proglas pre deti a ich rodičov (2012), O kresbe, čo ožila (2014), Rozprávka o lietajúcej Alžbetke (2016) a napokon tri rozprávkové príbehy kazateľa, výtvarníka a básnika s názvom Starec a dieťa (2017). Ako básnik sa čitateľom predstavil v roku 1997 zbierkou lyricko-filozofických básní Tehilim, ktorá tiež niesla výrazné stopy autobiografickosti. V roku 2005 publikoval druhú básnickú zbierku Kristus v Bruseli. Tretia zbierka poézie s názvom V mu vyšla v roku 2013. Venoval sa aj náboženskej literatúre (Malá kniha o vzťahoch - 2008, Kázne. Zdravé telo v kóme - 2010 a Malá kniha o srdci - 2012). Spolu s Josefom Sýkorom bol spoluautorom knihy Boží strom zla (2014), ktorá ponúkala pohľad na dve základné časti Biblie. V nasledujúcom roku mu vyšla kniha Vietor seje, kam chce I. Z jeho tvorby pre divadlo možno spomenúť preklad hry Večierok od T. S. Eliota (2000). Je autorom hier Svätá Dorota (2004) a Vrchol v hmle (2005). Daniel Pastirčák sa v roku 1994 zúčastnil na Medzinárodnom bienále knižnej ilustrácie v Martine, o tri roky neskôr na Bienále ilustrácií Bratislava. V tom istom roku mal samostatnú výstavu v Londýne, zúčastnil sa tiež na výstave Slovenské knižné ilustrácie v Múzeu umenia mesta Mikeli vo Fínsku. Ďalšiu samostatnú výstavu obrazov pripravil v roku 1998 v Prahe, v galerijnej kaviarni G + G a v priestoroch Rádia Slobodná Európa. V tom istom roku sa zúčastnil na kolektívnej putovnej výstave 55 svetových ilustrátorov z BIB '97 v Japonsku. V roku 2000 vystavoval svoje ilustrácie vo Vancouveri (Kanada). Za svoju literárnu a výtvarnú činnosť získal viacero medzinárodných ocenení. V jednej zo svojich kázní Daniel Pastirčák povedal: "Život nie je produkt, ktorý konzumujem, ale dielo, ktoré ja, maličký človek z prachu, tvorím spolu s nekonečným Bohom." Úctyhodnú storočnicu si 4. februára pripomenula Verona Havrilová. Rodáčka z Nižnej Šebastovej pritom nemala najľahší život. Vydávala sa v sedemnástich, narodili sa jej dve deti. Avšak už o štyri roky po svadbe jej manžel na zomrel na chrípku. Mladá vdova ostala sama s trojročnou dcérkou a len 1,5-ročným synčekom. Popri starostlivosti o ne tiež vypomáhala na majeri, ktorý patril bohatým pánom z kaštieľa. Už v mladosti musela v dome počas vojny často ubytovať Nemcov a Rusov a tiež pre nich variť. Napriek tomu, že o muža prišla ako veľmi mladá, nikdy sa už nevydala, hoci nemala o nápadníkov núdzu. "Aj keď stále spomínala, že bola najlepšou tanečníčkou na zábavách," prezrádzal o svojej babke s úsmevom vnuk. Momentálne už babka rozprávala pomenej, občas vraj ale stále vedela niečo veľmi trefne pomenovať. Pani Verona bola podľa svojich vnúčat doslova rozprávkovou babičkou. Pravidelne sa o svoje vnúčatá starala ako druhá mama, chystala ich do školy, robila im desiate a výborne varila. Úplne sebestačná bola až do 90 rokov. Postupne začali pribúdať zdravotné komplikácie. Počas posledných štyroch rokov bola zväčša na lôžku v starostlivosti svojich najbližších. Jubilantka bola nielen prababičkou, ale aj päťnásobnou praprababičkou, čo už bolo veľmi výnimočným javom. Pani Verona Havrilová zomrela 10. marca. 16. marca oslávila šesťdesiate piate narodeniny Helena Zamborská. Srdcovou záležitosťou pre ňu bolo pôsobenie v krasokorčuľovaní. Krasokorčuliarsky klub Prešov vznikol v roku 1967, od roku 1991