Kronika mesta Prešov rok 2019

Kronika mesta Prešov 2019 141 konať napriek šoku racionálne. Aj to jej pravdepodobne zachránilo život. Dostala sa na balkón, mávala rukami o pomoc. Na deviatom poschodí bol hasič. Povedal, že nech idem do vedľajšej izby. Bála som sa tam ísť, pretože som cez steny videla plamene. Praskali tam steny, bolo počuť padať kamienky. Nevie, ako dlho to trvalo, pre ňu to bola večnosť. Na poslednú chvíľu si zobrala vetrovku, aby jej nebola zima. To jej poradil známy, ktorý bol hasič a s ktorým po výbuchu komunikovala. Taktiež jej poradil, aby počúvala len hasičov a riadila sa ich pokynmi. To ju zachránilo. Tak ako všetky obete výbuchu, aj pani Silvia prišla v priebehu niekoľkých sekúnd o všetko. Keď sa to všetko stalo, mala pri sebe len mobil. Hľadala aj doklady, no v tých ruinách ich nevedela narýchlo nájsť. Videla všade trosky a črepy, na chodbe sa váľal bielizník. Všade bol oheň a dym, takmer nič nevidela. Počula len susedov, ktorí kričia o pomoc. Bolo pre ňu hrozné, že z ľudí z desiateho poschodia, ktorí v čase výbuchu boli doma, bola jediná, ktorá prežila. Silvia Hrebeňárová žila po výbuchu u mamy. Trápila sa pre svoje bývanie. Nevedela, kedy a či vôbec im mesto dá nové byty, ale verila, že sa im bytová situácia čím skôr vyrieši. Už len to, ako sa po tragédii zomkli všetci Slováci, jej dávalo nádej, že bude už len lepšie. Výtvarníčka, ilustrátorka, pedagogička a arteterapeutka Ivana Pančáková prišla po výbuchu plynu v Prešove o všetko. Výtvarníčka Ivana Pančáková bývala v byte na 10. poschodí. Žila tam 10 rokov a až v roku 2019 byt odkúpila. Oficiálne jej patril iba niekoľko dní. V máji uzavrela kúpno-predajnú zmluvu, ale vlastne list vlastníctva si prevzala na katastri až 2. decembra. Keď 6. decembra po výbuchu plynu o byt prišla, nezostalo jej nič. Umelkyňa prišla aj o 40 obrazov, z ktorých niektoré vystavovala v zahraničí. Mala tam plátna, farby, stojany a šijacie stroje. Ivane Pančákovej ostalo iba 14 obrazov, ktoré mala uložené na základnej umeleckej škole, kde učila výtvarnú výchovu. Marta Brejová žila s dcérou Ingrid, tromi vnúčatami a so psom na treťom poschodí vo vežiaku smrti na Mukačevskej ulici v Prešove. Týždeň pred tragédiou si dali v trojizbovom byte poumývať všetky okná: Mali totiž veľa lastovičiek, narobili hniezda a zašpinili okná. Tešili sa, že majú pekne čisto. Na Mikuláša bola doma. Mali jej priviezť objednanú chladničku, lebo stará sa kazila. V osudný piatok bola doma so psíkom Blackym. Pred pol dvanástou si bola vziať obed v neďalekej reštaurácii. Keď sa vrátila domov, stihla zjesť polievku a naraz nastal výbuch. Nedalo sa to ani opísať. Nie rozbilo, ale doslova vyrazilo okno v kuchyni. Zvykla sedávať pred ním, za stolom si lúštila krížovky, alebo čítala. Našťastie tam v tej chvíli nesedela, išla sa pozrieť, kde je Blacky, lebo ho nevidela. Keby bola pri okne, bolo by ju zabilo. V spomienkach sa jej vynárali vchodové dvere, ktoré sa samy otvorili. Vyšla na chodbu. Bolo to otrasné. Kusiská obkladačiek, omietky, po výťahoch len diery, horelo tam. Život jej zachránil sused, vojak z povolania, ktorý býval málokedy doma. Spal po nočnej a výbuch ho zobudil. Išiel pozrieť, čo sa deje a vrátil sa s tým, že schodisko nie je. Nebolo tam nič. Začal sa šíriť zápach plynu. Volal ma – poďte, rýchlo poďte… v šoku som si zobrala len mobil, nič iné. A psíka. Išla som za susedom rýchlo na balkón. Tam sme čakali skoro tri hodiny. Horelo, dymilo, záchranári zhora zachraňovali ľudí, bola strašná zima. Bol to obrovský šok, bola paralyzovaná, ani jej nenapadlo vrátiť sa do bytu po niečo. Dcéra Ingrid bola v čase výbuchu v práci, deti našťastie v škole. Zážitky bývalej lekárky boli nepredstaviteľné. Videla ľudí, ktorých vyhodila tlaková vlna. Bolo to hrozné. Celé roky sa poznali, bývali tam štyridsaťpäť rokov ako rodina. Zomrela pani, čo sedávala so psíkom pred blokom, učiteľka, ktorá kedysi učila jej vnuka. Nikdy jej nenapadlo, že také niečo zažije. Po výbuchu v panelovom dome v Prešove Slovensko zaplavili príbehy o tom, ako ľudia pomáhajú Prešovčanom, ktorí sa zo dňa na deň stali bezdomovcami. Ako veľmi pomoc narástla, najlepšie ilustroval príbeh jednej facebookovej stránky. Do skupiny Pomôžme vybuchnutému bytovému domu v Prešove sa v priebehu dvoch týždňov prihlásilo viac ako 40-tisíc ľudí. A každý sa predbiehal, ako čo najviac pomôcť. „Ty kokos.“ Taká bola prvá reakcia Ľudmily Andrejkovej, keď jej kamarát ukázal v mobile fotografiu paneláku, ktorý pred pár minútami vybuchol v Prešove. Bývala neďaleko, z vrchných poschodí domu na dymiaci panelák aj dovidela. Hneď na to prišiel silný pocit, že by mala niečo spraviť. Povedala si, že založí skupinu, niečo už len dá dokopy a hlavne pomôžeme. Už krátko na to videla, akou rýchlosťou skupina rastie. Zdieľala ju oficiálna stránka mesta Prešov aj primátori ostatných miest. Ľudia začali písať správy s otázkami: Čo máme robiť? Kam treba poslať peniaze? Počas hodín rástli čísla v stovkách a tisícoch. Ľudmila rýchlo pochopila, že skupinu nestíha obsluhovať a zavolala kamarátom. Tí zavolali ďalších a onedlho skupinu riadilo päť administrátorov a