Kronika mesta Prešov rok 2014

Kronika mesta Prešov 2014 80 bez ohľadu na médium). Skutočným dôvodom bol prostý fakt, že v posledných rokoch boli verejnosti poväčšine prezentované autorove diela v „menej náročnej“ technike grafiky a kresby. Koncentrácia n a maliarsku tvorbu pripomenula Eckerdta ako úžasného koloristu, jedného z najväčších svojej generácie. Výstava predstavila prostredníctvom cca 70 diel prierez celoživotnou tvorbou autora. Diela z apožičali Východoslovenská galéria v Košiciach, Malá galéria Alexandra Eckerdta v Košiciach a Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne. Kolekcia bola doplnená o niekoľko významných maliarskych diel z majetku usporiadateľskej inštitúcie a súkromných m ajetkov. Sprievodný katalóg osvetlil charakter umelcovej tvorby, jeho pohnútky a inšpirácie, takisto poukázal na Eckerdta ako na špecifickú východoslovenskú obdobu tvorcov združených v Skupine Mikuláša Galandu. Výstava trvala do 8. júna. Po šiestich rokoch sa vrátil do Prešova so svojimi obrazmi maliar Štefan Bubán. Umelec, ktorý vystavoval vo viac ako dvadsiatich krajinách a o ktorom napísal knihu prezident Rudolf Schuster, ponúkal výber štyridsiatich veľkoplošných obrazov z posledných troch desaťročí v galérii Átrium od 15. mája do 30. augusta. Hoci spočiatku sa mu nedarilo, nedostal sa na VŠMU, a tak študoval u Štefana Hapáka v Prešove a vyrábal divadelné kulisy. Napokon však medzi výtvarnými umelcami uspel. V 60. rokoch robil abstraktné umenie, v tuhších sedemdesiatych sa preorientoval na krajinomaľbu. Neskôr prešiel k figurálnej tvorbe a oblúkom sa vrátil k abstrakcii. Kurátor výstavy Juraj Žadanský pomenoval najsilnejšiu stránku tvorby majstra Bubána ako „lyrickú abstrakciu“ a doplnil, že napriek počiatočným kritikám si v nej „vydobyl nezastupiteľné miesto“. Svedčili o tom výstavy po celom svete. Šarišská galéria v Prešove sa v júli mohla pochváliť jedinečnými exponátmi. Vďaka spojeniu Šarišskej galérie a prešovskej rímskokatolíckej farnosti tu 4. júla slávnostne odhalili tri sochy z dielne Majstra Pavla z Levoče. V Kostole sv. Mikuláša bolo kedysi plno diel tohto umelca aj jeho súčasníkov. Zničili sa však počas bojov medzi protestantmi a katolíkmi koncom 17. storočia. Vďaka neznámej osobe sa zachovali tieto tri. Uvedené drevorezby boli historickým unikátom. Vzácnym hosťom bola aj Mária Spoločníková. Táto „dáma reštaurátorstva“ patrila k tým, ktorej ruky sa pred mnohými rokmi dotkli jednej zo sôch, Ukrižovaného z Prešova. Ako zhodnotila, my nem áme ani vedomie toho množstva krásy, čo okolo seba máme, mali by sme si to ctiť a vážiť. Už nikdy nebude 14., 15. či 16. storočie s takým veľkým myšlienkovým potenciálom. Sochy už neslúžili pre liturgické účely, našli si teda svoje miesto v galérii, aby bo li prístupné čo najväčšiemu počtu ľudí. „Nech budú na svetle Božom a nie schované v pivnici,“ povedal s úsmevom dekan Jozef Dronzek. Podľa slov Jozefa Ridillu očarili aj v zahraničí. Socha Sediaceho Krista predstavovala bolestného Krista v tichom zamyslení medzi krížovou cestou a ukrižovaním. Melancholické črty tváre ostro kontrastovali s výrazným cievnym systémom. Toto zobrazenie cievneho systému bolo na rozdiel od väčšiny zobrazení z tohto obdobia anatomicky korektné. Tu došlo k stretu dvoch epoch got iky a renesancie, lebo išlo skutočne o štúdium ľudského organizmu. Sochu odhalili počas slávnostného aktu, nachádzala sa v priestore, v sklenej vitríne. Druhou drevorezbou bol Ukrižovaný z Prešova. O nej sa vraj jeden z najvýznamnejších historikov vyjadr il, že „tvorba Majstra Pavla z Levoče vrcholí Ukrižovaným z Prešova“. Tretím uvedeným dielom bola socha archanjela Michala. Podľa kýpťov sa dal zistiť smer rúk, atribúty – meč a váhy - sa však nezachovali. Sochy boli zasadené do stálej expozície Sakrálneho umenia 15.- 19. storočia. Dve sochy boli pravdepodobne z oltárnej konštrukcie, tretia – Sediaci Kristus – bola určená pre súkromnú pobožnosť nejakého kňaza. Šiesty ročník sochárskeho sympózia organizátor, umelecký kováč a sochár Michal Kačmár nazval vtipn e aj príznačne, Práci česť. Tento rok prišlo na konci júla tvoriť s drevom, kameňom a kovom 16 sochárov. Keramikárky sa zase venovali verejnosti a záujemcov na workshopoch učili pracovať s hlinou. Viacerí zo 16 sochárov boli síce Slováci, ale žili a praco vali v zahraničí. Vraj ani trochu neváhali, keď dostali pozvánku na sympózium do Prešova. Tí, ktorí už v Prešove boli, vedeli, že tu panuje priateľská, ale predovšetkým tvorivá atmosféra.