Kronika mesta Prešov rok 2014

Kronika mesta Prešov 2014 109 5. KURIOZITY, ZAUJÍMAVOSTI Jednou z prvých pracovných návštev primátora Pavla Hagyariho v roku 2014 bolo privítanie prvého prešovského novorodenca, ktorý prišiel na svet 1. januára 2014 o 4:35 h ráno, vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove. Bol ním 3,5 kg chla pček menom Boris. Tridsaťdvaročná mamička Lucia Lovasová sa zo svojho dieťatka veľmi tešila. Bola rada, že bolo všetko v poriadku a že boli obaja zdraví. Prešov lákal nových usadlíkov pre rozšírený miestny trh, pretože ležal na križovatke krajinských obch odných ciest. Jedna viedla cez Branisko do Spiša, druhá do Poľska, tretia do Bardejova a cez Duklu do Haliča. V Prešove žilo spočiatku slovensko - maďarské obyvateľstvo. V 12. storočí ich spestrili nemecké rodiny, ktoré prišli do Prešova zo Saska a z iných krajín. Po príchode nemeckých kolonistov sa začali remeslá a obchod rozvíjať na vyššej úrovni. Nemeckí kolonisti sa zblížili so Slovákmi, pretože obe strany videli, že zo spoločného priateľstva môžu len získať. Usilovali sa o rozšírenie obchodu a remesiel, no hlavne o získanie mestských výsad, čo sa im podarilo 28. januára 1299. Uhorský kráľ Ondrej III. udelil Prešovu, Veľkému Šarišu a Sabinovu mestské výsady. Listinou dostali rovnaké práva, aké mali spišskí Nemci. Tak Prešov prestal byť poddanskou osadou hr adného panstva Šariš a stal sa kráľovským mestom. Obyvatelia boli oslobodení od poddanských povinností – odovzdávania peňažných a naturálnych dávok šarišským županom, nepodliehali kráľovským kapitánom Šarišského hradu a boli vyňatí z ich súdnej právomoci, ako aj zbavení povinnosti služby v kráľovskom vojsku. Mešťania troch miest však museli platiť každoročne daň kráľovi, a to 150 mariek striebra. Privilégium bolo síce udelené Nemcom, no vzťahovalo sa aj na ostatné obyvateľstvo. Jeho význam spočíval predovšetkým v tom, že Prešov sa politicky, právne a cirkevne vyčlenil spomedzi susedných obcí. Udelením mestských privilégií v roku 1299 získali Prešovčania právo voliť si svojho richtára. Mestská obec (tota comunitas ), čiže všetci držitelia meštianskych práv volili spomedzi seba richtára a mestskú radu. Predstaviteľom mestskej samosprávy bola v prvom rade mestská rada, inak nazývaná aj radní páni a tiež senátori (magistratus, senatus, Stadtrat ), na čele s richtárom (iudex, Richter). Takýto richtár stelesňoval najvyššiu výkonnú a súdnu moc v meste. Prvého richtára pod termínom villicus, známeho po mene, poznáme z roku 1314. Bol ním Hannus zvaný Ogh. Vďaka rozsiahlym mestským privilégiám sa v údolí Torysy začiatkom predposledného roku 13. storočia zrodilo z nemec ko- maďarsko -slovenskej trhovej osady stredoveké mesto. Práve tieto výsady umožnili, že Prešov od 14. storočia nastúpil právne aj politicky na inú cestu vývinu ako ostatné sídla v širokom okolí a vďaka ďalším privilégiám sa mohol nerušene vyvíjať ako slobodné kráľovské mesto. Pamätný deň 28. január 1299 sa teda stal medzníkom vo vývoji Prešova. Heraldik Marcel Bodnár vypracoval návrhy na erby a vlajky pre tri historické mestské časti Prešova. Išlo o Solivar, Šalgovík a Nižnú Šebastovú. Verejnosť ich mohla pripomienkovať asi tri týždne na začiatku roka , potom ich iniciátori chceli predložiť na posúdenie Heraldickej komisii na Ministerstve vnútra SR. Iniciátormi prípravy návrhov na tieto erby boli poslanci za jednotlivé mestské časti. Prešov bol rozdelený na 7 mestských častí. Solivar, Nižná Šebastová a Šalgovík boli kedysi samostatnými obcami, mali svoju históriu a starousadlíci si želali, aby sa dedičstvo ich predkov zachovalo. To bol dôvod, prečo poslanci navrhovali, aby mal Prešov štyri erby, aj keď všetko záviselo aj od schválenia zmien v mestskom zastupiteľstve. Musel by sa totiž zmeniť štatút mesta aj všeobecne záväzné nariadenie o mestských symboloch, insígniách a ich používaní. Heraldika bola pre Marcela Bodnára koníčkom, ale vypracoval už desiatky erbov pre iné mestá aj obce. Keďže pôsobil na Leteckej základni v Nižnej Šebastovej, zaujímal sa aj o historické časti Prešova. Podklady našiel v košickom Arcibiskupskom archíve a návrhy pripravil bez nároku na odmenu, hoci bolo všeobecne známe, že to bola n ákladná záležitosť. Erb Solivaru predstavoval kostol, čerieslo a snop sena. Erb Nižnej Šebastovej bol podľa pečate z roku 1788, v tom čase to bolo mestečko. Symboly zobrazovali mužskú postavu v klobúku, ktorá drží kríž a okolo sú kvety aj hviezdy. Šalgovíc ky erb bol podľa pečate z roku 1881 a zobrazoval prekrížené hrable a kosu na červenom štíte.